História anestézie

Z WikiSkript

Slovo anestézia pochádza z gréckeho an – nie, aisthesie – cítenie, tzn. znecitlivenie. Objav anestézie (narkózy) tvorí jeden z najvýznamnejších medzníkov v histórií medicíny. Po jej zavedení sa lekári mohli sústrediť na svoj výkon a pacienti nemuseli pri každom chirurgickom zákroku podstupovať neľudské muky. Dnes využíva ľudstvo prínos anestézie už viac ako jeden a pol storočia.

Hippokratés (460–370 p. n. l): "Tíšiť bolesť je božské."

Počiatky anestézie[upravit | editovat zdroj]

Vývoj anestéziológie siaha až do staroveku, kedy sa snažili ránhojiči a lekári potláčať chorým bolesť odvarmi rastlín (makovice, koka, mandragora, blen a.i.). V tomto období hovoríme skôr o analgézii, teda len o zníženom vnímaní bolesti. V 16. storočí pribudol objav analgetických účinkov éteru a neskôr objav medicínskych plynov O2 – kyslík a N2O – oxid dusný.

Začiatky modernej anestézie v 19. storočí[upravit | editovat zdroj]

Dôležitý zlom[upravit | editovat zdroj]

Začiatok modernej anestézie sa však datuje približne o 300 rokov neskôr, ako boli účinky éteru objavené. Náboženstvo bolo zrejme silným sprostredkovateľom názoru, že utrpenie a bolesť je nevyhnutným javom života a umožňuje vykúpenie za hriechy. Prvú celkovú éterovú anestéziu úspešne demonštroval študent lekárskej fakulty Harvardskej univerzity William Morton v októbri 1846 v Bostone na pacientovi pri exstirpácii tumoru na krku.

Éterová anestézia v ďalších mesiacoch obletela svet a už po 4 mesiacoch vo februári 1847 podal mních Celestýn Opitz v dnešnej nemocnici Na Františku prvú éterovú anestéziu v Česku. Do konca 19. storočia sa podávala pomocou jednoduchej nepresnej techniky a bola sprevádzaná množstvom vedľajších účinkov.

16. október 1846, Boston – prvá operácia, pri ktorej bola demonštrovaná étherová narkóza

Prvý anesteziológ[upravit | editovat zdroj]

Za prvého lekára anesteziológa sa považuje John Snow, osobný lekár kráľovnej Viktórie. V r. 1853 podal chloroform ako anestetikum pri pôrode princa Leopolda II.

Koniec 19. storočia priniesol tiež objav znecitlivujúcich účinkov kokaínu, zavedenie aseptických postupov v chirurgii, zavedenie prvého syntetického lokálneho anestetika prokainu, ktoré umožnilo rozvoj metód miestneho znecitlivenia, chirurgmi začala byť používaná bedrová drieková anestézia.

Pokroky anestézie v 20. storočí[upravit | editovat zdroj]

Povojnové obdobie (po r. 1944) súvisí s objavom ďalších inhalačných anestetík. Vyššia náročnosť operačných výkonov aj nároky na bezpečnosť pre pacientov viedli k rýchlemu rozvoju anestéziológie. Taktiež rad výskumov v 50. rokoch umožnil rozvoj neodkladnej resuscitácie, v roku 1968 bola vydaná prvá príručka kardiopulmonálnej resuscitácie.

Pri epidémii detskej obrny v Dánsku v roku 1952 vzniká nutnosť zaistenia pacientov umelou pľúcnou ventiláciou. Anestéziológovia starajúci sa o pacientov pri anestézii, sa začali zaoberať obnovovaním a podporou zlyhávajúcich vitálnych funkcií a tento vývoj logicky viedol v roku 1971 k vzniku samostatného lekárskeho odboru anestéziológie a resuscitácie .


Odkazy[upravit | editovat zdroj]

Související články[upravit | editovat zdroj]

Použitá literatura[upravit | editovat zdroj]

  • LARSEN, Reinhard a Jarmila DRÁBKOVÁ. Anestezie :  7. vyd., přepracované a rozšířené. 2. vydání. Praha : Grada, 2004. ISBN 80-7169-179-8.