Soplavka
Sopľavka (malleus, česky vozhřivka) je veľmi nebezpečné nákazlivé ochorenie nepárnokopytníkov (kone, somáre, muly), prenosná na mačkovité mäsožravce a na ľudí. Prebieha väčšinou chronicky s tvorbou špecifických uzlíkov na koži, slizniciach a vnútorných orgánoch, ktoré majú tendenciu rozpadávať sa. Pôvodcom nákazy je baktéria Burkholderia mallei (predtým Pseudomonas mallei). B. mallei je zaradená do druhej kategórie najnebezpečnejších biologických zbraní.
História a rozšírenie sopľavky[upravit | editovat zdroj]
Choroba je známa od staroveku. Pôvodca bol izolovaný r. 1882 Lofflerom a Schutzom. Sopľavka bola v Európe veľmi rozšírená hlavne v r. 1921–1934. Na Slovensku bola nákaza definitívne utlmená v r. 1950.V súčasnosti sa vyskytuje hlavne v Ázii, Afrike, blízkom Východe, strednej a južnej Amerike.
Príčina vzniku sopľavky[upravit | editovat zdroj]
Pôvodcom sopľavky je baktéria Burkholderia mallei. Je to gramnegatívna, striktne aeróbna, štíhla, nepohyblivá tyčinka so zaoblenými koncami. V patologickom materiáli sú tyčinky usporiadané samostatne, príp. vo dvojiciach alebo zhlukoch. Pri teplote 55 °C sú baktérie usmrtené za 10 minút. Je tiež málo odolná voči bežným dezinfekčným prostriedkom. Prameňom nákazy sú zjavne alebo latentne choré zvieratá. Tieto kontaminujú svojimi sekrétmi krmivo, vodu a okolie (náradie, prístroje, čistiace nástroje). Pôvodca sopľavky sa do organizmu dostáva najčastejšie ústnou cestou (kontaminované krmivo, voda), ale aj cez poranenú kožu, sliznice, dýchací a tráviaci trakt.
Príznaky sopľavky[upravit | editovat zdroj]
Sopľavka sa prejaví asi o 2–3 týždne až niekoľko mesiacov (inkubačná doba). Môže prebiehať:
- akútne;
- chronicky;
- latentne.
Pri každej forme sopľavky vznikajú typicky maleózne uzlíky rôznej veľkosti na koži a podkoží končatín, stranách hrudníka a podbruší. Po ich rozpadnutí vznikajú kráterovité vredy, ktoré sa veľmi ťažko hoja. V okolí vredu a priebehu lymfatických ciev vznikajú nové uzlíky, ktoré sa zase rozpadajú.
- Akútna forma sopľavky (hlavne u somárov a ich krížencov) – zvýšená telesná teplota, hnisavý výtok z dutiny nosovej aj s prímesou krvi, vznik vredov na sliznici nosnej dutiny a koži, lymfatické uzliny sú zväčšené a veľmi bolestivé, zrýchlené dýchanie, rapídne chudnutie, úhyn v priebehu 2–3 týždňov.
- Chronická forma (hlavne u koní) – symptómy sú závislé od lokalizácie a štádia choroby.
- Latentná forma – môže sa vyskytovať aj bez zjavných klinických príznakov – inaparentne, priebeh je rôzne dlhý, môže trvať aj niekoľko rokov.
- Nosová forma – hnisavý výtok z dutiny nosnej s prímesou krvi, na sliznici maleózne uzlíky, postupne sa rozpadávajúce a meniace sa na vredy, ktorých hojenie je pomalé a výsledkom sú lúčovité jazvy.
- Pľúcna forma – málo typických klinických príznakov – okrem zvýšenej unaviteľnosti zhoršenie výživového stavu, občasné horúčky, v pokročilom stave vývoja choroby kašeľ a dýchavičnosť.
Diagnostika sopľavky[upravit | editovat zdroj]
Diagnóza sa stanoví na základe výsledkov klinického, alergologického (očná maleinizácia), mikrobiologického a patologicko-morfologického vyšetrenia.
Diferenciálna diagnostika[upravit | editovat zdroj]
Do úvahy prichádza tuberkulóza, melioidóza (pseudomalleus), korynebakterióza a aktinomykóza.
Liečba sopľavky[upravit | editovat zdroj]
Vzhľadom k tomu, že prípady sopľavky u ľudí sú veľmi zriedkavé, existuje len obmedzené množstvo informácií o antibiotickej liečbe. Odporúča sa penicilín, tetracyklíny, chloramfenikol.
Prevencia sopľavky[upravit | editovat zdroj]
Vakcinácia sa nevykonáva. Zvieratá podozrivé z nákazy alebo choré sa neliečia. Diagnostikované zvieratá sú utratené a ich telá zneškodnené. Zvieratá podozrivé z nákazy sa izolujú a opakovane vyšetrujú.
Riziko nakazenia sopľavkou[upravit | editovat zdroj]
Okrem ľudí, starajúcich sa o postihnuté zvieratá, nebezpečenstvu nákazy môžu byť vystavení jedinci manipulujúci s infikovaným zvieraťom alebo materiálom (veterinári, laboratórni pracovníci, mäsiari, jatoční pracovníci).
Odkazy[upravit | editovat zdroj]
Související články[upravit | editovat zdroj]
Literatúra[upravit | editovat zdroj]
- ŠVRČEK, Štefan. Bakteriálne a mykotické choroby zvierat. 1. vydání. Košice : M & M, 1998. ISBN 8088950031.
- SLANINA, Ľudovít a Jozef SOKOL. Vademecum veterinárneho lekára. 1. vydání. Bratislava : Príroda, 1991. ISBN 80-07-00419-X.
- BADALÍK, L. Vademecum medici. 1. vydání. Martin : Osveta, 1995. ISBN 80-217-0506-X.