Ixodes ricinus

Prehľad kliešťov

Kliešte (Ixodina) sú hematofágne ektoparazity. V strednej Európe je známych 7 epidemiologicky významných druhov kliešťov. Podľa typu parazitizmu ich delíme na:

• exofilné – svojho hostiteľa aktívne vyhľadávajú na vegetácii, sem patria: kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), kliešť lužný (Haemaphysalis concinna), kliešť stepný (Haemaphysalis punctata), kliešť lesostepný (Haemaphysalis inermis), pijak lužný (Dermacentor reticulatus), pijak stepný (Dermacentor marginatus).
• endofilné (nidikolné, hniezdno-norové) – žijú v úkrytoch svojich hostiteľov, z nich sa človek najčastejšie stretáva s kliešťom ježím (Ixodes hexagonus).

Najrozšírenejší a epidemiologicky najvýznamnejší je kliešť obyčajný (Ixodes ricinus) .

Ixodes ricinus

Biotop

Kliešť obyčajný je rozšírený po celej Európe, severnej Afrike a juhozápadnej Ázii. Taktiež ho môžeme nájsť na celom území strednej Európy, ale jeho výskyt je mozaikovitý. Prostredie je pre kliešte limitujúcim faktorom. Na ich výskyt a aktivitu vplýva niekoľko činiteľov. Najvýznamnejším biotickým faktorom pre kliešte je prítomnosť hostiteľov. Teplota a vlhkosť ako významné abiotické faktory ovplyvňujú vegetačný kryt, ktorý vytvára podmienky pre život týchto parazitov a ich hostiteľov. Preto krátkodobé i dlhodobé zmeny klímy majú vplyv na ekológiu a epidemiológiu zoonóz s prírodnou ohniskovosťou. Výskyt kliešťov závisí od geologického podložia, typu pôdy (nevyskytuje sa na mokradiach, kyslých, piesočnatých, obrábaných pôdach a viniciach), vegetačného pokryvu (nevyskytuje sa v smrekových monokultúrach, borovicových lesoch, kde je pH < 7), klimatických podmienok (ideálna teplota 5–32 °C); a od vzdušnej vlhkosti (ideálna relatívna vlhkosť okolo 80 %). Typickým biotopom sú pre neho listnaté dubohrabové a zmiešané lesy, háje, lesné lúky a pasienky do nadmorskej výšky 600–800 m n. m., globálne otepľovanie však spôsobuje posúvanie tejto hranice až nad 1000 m n.m. Najvyššia denzita kliešťov je v bezprostrednej blízkosti lesných ciest a cestičiek, keďže práve tu sa najčastejšie pohybujú ich hostitelia. Kliešte postupne prenikajú do urbárnych oblastí a udržujú ohniská viacerých zoonóz .

Hostitelia

Z hľadiska cirkulácie patogénov sú najvýznamnejšími hostiteľmi kompetentné rezervoárové živočíchy, nakazené patogénmi, pričom u nich prebieha infekcia inaparentne alebo subklinicky. Títo hostitelia znamenajú pre kliešte nielen zdroj krvi, ale aj dlhodobý zdroj infekcie pre dovtedy nenakazené kliešte . Sú to najmä drobné zemné cicavce, z ktorých sú hlavnými rezervoármi pre lymskú boreliózu ryšavka Apodemus flavicollis (vyše 30% premorenosť) a hrdziak Clethrionomys glareolus (15 % infikovaných) . Ďalej sem patria potkany, plchy, veverice, ježe, zajace, vtáky ako bažanty, sýkorky, pinky, drozdy, červienky, a taktiež plazy, hlavne jašterice. Ďalšiu skupinu hostiteľov tvoria nekompetentné rezervoáre, ktoré sú v prvom rade donormi krvi pre kliešte, ale nie sú schopné prenášať pôvodcu ochorenia na iné kliešte. K nim patria srnce a jelene. Nakazenie náhodných hostiteľov, akými sú človek a domáce zvieratá (tzv. dead-end-hosts) neumožňuje cirkuláciu patogénov, no môže vyvolať ich závažné ochorenie .

Vývinový cyklus

Individuálny vývin kliešťov sa uskutočňuje podľa schémy vajíčko → larva → nymfa → imágo. Z vajíčok sa vyliahnu 6-nohé hnedé larvy, ktoré cicajú na menších stavovcoch (drobné lesné cicavce, vtáky, plazy) 2–6 dní, potom odpadnú a v úkryte sa metamorfujú na 8-nohé nymfy. Tie na svojich hostiteľoch – väčších cicavcoch (veverice, ježe, zajace, túlavé psy, mačky), parazitujú 2–7 dní a po určitej dobe pokoja sa premenia na pohlavne diferencovaných dospelých kliešťov. Samce cicajú len obmedzene, samice cicajú na veľkých zvieratách (srnce, jelene, ovce, kozy, líšky, jazvece, psy) 5–14 dní. Kopulácia prebieha väčšinou na hostiteľovi počas cicania, ale aj na zemi v prírodnom úkryte, pričom samček vyhľadáva samičku. Vo vlhkom úkryte (hrabanka, vrchná vrstva pôdy) sa v nej vyvíjajú vajíčka (ovogenéza). Pri optimálnych podmienkach môže po 2 dňoch začať ovipozícia (kladenie vajíčok) . Samička znáša 2000–5000 vajíčok a potom hynie. Z vajíčok sa asi po mesiaci liahnu larvy. Ich ontogenéza trvá najčastejšie 3 roky, môže však kolísať, v závislosti od podmienok prostredia, medzi 2–6 rokmi.

Sezónna aktivita

I. ricinus sa objavuje skoro na jar, na obzvlášť priaznivých miestach za ideálne vlhkého počasia ho môžeme nájsť už v marci. Krivka jeho výskytu je v našich podmienkach dvojvrcholová s maximom v máji a júni. V horúcich letných mesiacoch nastáva prudký pokles ich aktivity, no vo vlhších listnatých lesoch ich vieme nájsť. Opätovný nárast pozorujeme v septembri a októbri, v novembri spravidla nachádzame posledné exempláre, cez mierne zimy sa ojedinele vyskytujú na lovnej zveri a niekedy sa ich podarí aj navlajkovať. Veľmi teplé a suché letá však môžu spôsobiť zvýšený úhyn kliešťov, čo má za následok zníženú hustotu kliešťov na jeseň. Vtedy hovoríme o jednovrcholovej krivke sezónnej aktivity .

Zdravotnícky význam

Hneď po komároch prenášajú kliešte najširšie spektrum rôznych patogénov . Keďže vývinový cyklus kliešťa obyčajného je trojhostiteľský, vystrieda troch rôznych, spravidla ekologicky rozdielnych hostiteľov. Takto sa môže kliešť nakaziť i nákazu preniesť na príslušníkov rôznych skupín živočíchov a udržovať pôvodcov ochorení v prírodných ohniskách. V tom tkvie ich epidemiologický význam. Ixodes ricinus je vektorom pôvodcov mnohých ochorení, najčastejšie prenáša pôvodcu lymskej boreliózy, spirochéty Borrelia burgdorferi sensu lato. Práce mnohých autorov potvrdzujú celoplošnú infikovanosť kliešťov I. ricinus boréliami. To znamená, že ohniská lymskej boreliózy sa môžu nachádzať všade tam, kde sú kliešte, na rozdiel od ďalších oschorení, napr. kliešťovej encefalitídy, pre ktorú sú geograficky definované ohniská. I. ricinus ďalej prenáša ricketsie Coxiella burnetii (pôvodca Q-horúčky), anaplazmy, ehrlichie , Francisella tularensis (pôvodca tularémie). Na zvieratá prenáša babeziózu dobytka (Babesia divergens), oviec (B. ovis) a psov (B. canis), tiež vírusovú kliešťovú horúčku tzv. louping ill, granulocytárnu anaplazmózu a mnohé ďalšie. Z kliešťov boli izolovaní aj pôvodcovia listeriózy, úplavice, brucelózy, toxoplazmózy a iné .

Prevencia

Ochrana pred kliešťami je individuálna a kolektívna. Základom individuálnej ochrany je dôkladná prehliadka tela po návrate z potenciálne zakliešteného prostredia. Prezerajú sa najmä medzinožie, slabiny, pohlavné orgány, hlava za ušami, krk, hrudník, podkolenná jamka. Kliešte sa najčastejšie prichytávajú na miestach s priľahlým odevom. Počas pobytu v lese je nevyhnutný vhodný odev, keďže kliešť sa na človeka dostáva kontaktom s prízemnou vegetáciou a putuje po tele smerom nahor. Doporučené sú svetlé dlhé nohavice a košeľa zasunutá do nohavíc. Doplnkovou ochrannou metódou je nanášanie repelentov a akaricídov na odev alebo holé telo. Ak nájdeme na tele pricicaného kliešťa, je dôležité ho čo najskôr a správne odstrániť. Natieranie krémom či olejom je nevhodné, kliešť sa začne dusiť, sám sa snaží z kože uvoľniť, pritom vypúšťa množstvo slín, čím zvyšuje riziko infekcie. Najúčinnejšie je uchopiť ho jemnou pinzetou čo najbližšie pri koži, kývavým pohybom opatrne vytiahnuť a skontrolovať, či je odstránené celé telo kliešťa. Ranu je potrebné vydezinfikovať, najlepšie jódovou tinktúrou. Kolektívna ochrana je založená najmä na mechanickej likvidácii vysokej vegetácie pozdĺž chodníkov a ciest, v snahe eliminovať kontaktný bod človeka s kliešťom.

Odkazy

Související články

• Klíšťová encefalitida