Historie objevů v oblasti radioaktivity
História objavov v oblasti rádioaktivity
V roku 1896 francúzsky vedec Henri Becquerel objavil rádioaktivitu. Becquerel sa zaujímal o fosforescenciu. Zistil že niektoré materiály žiaria v tme po vystavení na svetlo. Henri predpokladal, že žiara produkovaná röntgenovými lúčmi v monitore môže byť spojená s fosforescenciou. Zabalil fotografickú dosku v čiernom papieri a umiestnil na to rôzne fosforeskujúce soli. Všetky výsledky boli negatívne až kým nepoužil soľ uránu. Výsledok s touto zmesou spôsobil černenie dosky aj napriek tomu, že doska bola zabalená v čiernom papieri. Tieto žiarenia, (uránové lúče) preto dostali názov "Becquerelov Lúče".
Čoskoro bolo jasné, že černenie dosky nemalo nič spoločné s fosforescenciou, pretože bolo jasné, že ide o formu neviditeľného žiarenia, ktoré by mohlo prejsť cez papier a spôsobuje to že ak je doska vystavená svetlu, prebehne reakcia a následne černenie.
Spočiatku to vyzeralo, že novoobjavený druh radiácie bol podobný už skôr objavenému röntgenovému žiareniu. Ďalší výskum na ktorom sa podieľali Henri Becquerel, Ernest Rutherford, Paul Villard, Pierre Curie, Marie Curie, a iní ukázal, že táto forma rádioaktivity bola podstatne zložitejšia. Rutherford bol prvý, ktorý si uvedomil že všetok rozklad je v súlade s matematickým exponenciálnym vzorcom. On a jeho študent Frederick Soddy boli prví ktorí si taktiež uvedomili, že mnoho procesov rozkladu vyústilo v transmutáciu jedného prvku na druhý. Následne bol sformulovaný Fajans-Soddyho zákon rádioaktívneho posunu na opis produktov alfa a beta rozkladu.
Čoskoro Vedci tiež zistili, že veľa iných chemických prvkov, okrem uránu, majú rádioaktívne izotopy. Systematické hľadanie celkovej rádioaktivity v uránových rudách rovnako riadili Pierre a Marie Curie kedy izolovali dva nové prvky: polónium a rádium. Okrem rádioaktivity rádia, chemická podobnosť rádia do bária robí tieto dva prvky ťažko rozlíšiteľné.
